Miloslav LUTHER

Každý, hoci aj veľmi jednoduchý či predbežný portrét slovenského režiséra a scenáristu Miloslava Luthera by bol nevyhnutne skreslený, keby sa nepripomenuli jeho prvé profesionálne kontakty so svetom filmu. Ešte pred nástupom na legendárnu pražskú Filmovou akademii múzických umění asistoval Stanislavovi Barabášovi pri nakrúcaní televízneho filmu Krotká (1967) a Ivanovi Balaďovi taktiež pri televíznom filme Dáma (1967). Pôsobil aj ako grafik na Diapolyekrane, ktorý vtedajšie Česko­slo­ven­sko reprezentoval na svetovej výstave Expo v kanadskom Montreale. V roku 1968, keď spolupracoval na debute Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969), bol prijatý na FAMU. Štúdium začal v období končiacej sa krátkej liberalizácie a ukončil ho v čase, keď kultúru a zvlášť kinematografiu zdecimovala brutálna normalizácia. Niektorí umelci emigrovali, medzi nimi aj Lutherov brat Igor (ktorý bol už v čase emigrácie uznávaným a vyhľadávaným kameramanom), a mnohých z tých, čo tu ostali, postihli rôzne obmedzenia či dokonca zákazy tvorby.

Po ukončení štúdia na FAMU začal Miloslav Luther pracovať ako režisér v Spravodajskom filme Bratislava a neskôr v Československej televízii. Nakrútil do­kumen­tárne portréty umelcov - Mikuláš Galanda (1977) Oles Hončar (1977), Anton Krajčovič (1977), Národný umelec Emil Belluš (1979). Pre televíziu vytvoril mnoho vynikajúcich filmov a inscenácií, ako pars pro toto treba uviesť televíznu drámu Mário a kúzelník z roku 1976, adaptáciu rovnomennej novely Thomasa Manna.

Prečo sa spomína práve toto dielo? V prvom rade preto, že v roku 1977 bolo ocenené na Medzinárodnom televíznom festivale Monte Carlo hlavnou cenou v kategórii dramatických programov Strieborná nymfa a cenou Cino del Duca za najlepšie dielo vytvorené režisérom do 35 rokov. Tieto dve ceny patria medzi najvýznamnejšie umelecké ocenenia v Lutherovej profesionálnej kariére, hoci paradoxne si ich nemohol osobne prevziať, pretože do Monte Carla ho normalizátori nepustili. Ďalším dôvodom je to, že toto dielo v koncentrovanej podobe obsahuje všetko, čo je príznačné pre režisérsky rukopis Miloslava Luthera dodnes.

Po prvé je to záľuba v adaptáciách - počas svojej bohatej kariéry adaptoval celý rad diel slovenskej, českej a svetovej literatúry. Boli to napríklad diela Alfonza Bednára, Ladislava Nádaši-Jégého, Františka Švantnera, Jozefa Gregora Tajovského, Vladimíra Körnera, Vladislava Vančuru, Pavla Kohouta, Thomasa Manna, Miroslava Krležu, Choderlosa de Laclosa a Alfreda de Musseta. Po druhé Luthera fascinovali a fascinujú literárne diela, ktorých príbeh je silne viazaný na určitý historický kontext. Nedá sa povedať, že tvorí klasické historické filmy, ale nepochybne tvorí diela využívajúce historické reálie a tým znásobujúce sugesciu a hodnovernosť filmovej výpovede. Po tretie Mário a kúzelník tématizuje človeka zápasiaceho s mocou, ktorá si ho chce podrobiť a manipulovať ním.

Záujem o príbehy, ktoré rozprávajú o tom, ako sa človek pokúša odolávať či vyhnúť mocenským tlakom, ako sa chce vymaniť z dosahu moci či jednoducho o tom, ako ju chce, lapidárne povedané, prekabátiť, je téma, ktorá Luthera zaujíma viac než tridsať rokov. Dá sa to povedať aj tak, že v centre jeho pozornosti sú hry moci: nie sú to však len politické hry, v ktorých jedinec vždy ťahá za kratší koniec, a ktoré sa vo väčšine prípadov pre neho končia tragicky; ale ide aj o hry medzi mužom a ženou, hry medzi staršou a mladšou generáciou a o hry, ktoré hrajú jednotlivé spoločenstvá, pričom si treba uvedomiť, že tieto hry môžu na seba narážať, môžu sa podporovať, krížiť alebo odporovať si. Po štvrté tieto hry Luther neprezentoval ako účel sám osebe, ale funkčne, čo znamená, že konkrétne hry boli prostriedkom na odhalenie spôsobov myslenia, konania a cítenia ľudí v bežných a extrémnych situáciach tak, aby si divák vedel predstaviť, čo prežíval napríklad Ján Jessenius v pohnutých časoch rudolfínskej doby, Wolfgang Amadeus Mozart v habsburskej monarchii, Kryštof a Anežka počas prvej svetovej vojny, Jana Myslbeková a Tomáš Barány v medzivojnovej ČSR, Viktor a Francek počas protektorátu a fašistického slovenského štátu, alebo Karol a Rudo po páde komunizmu v Čechách a na Slovensku. Lutherovou umeleckou intenciou síce bolo a je tvoriť filmové fikcie, ale také fikcie, ktoré by divák mohol považovať za skutočnosť samotnú.

Spomínané mocenské hry nie sú vynálezom našej doby, boli tu od nepamäti a zrejme tu ešte dlho aj budú. Jediné, čo ich navzájom odlišuje, sú formy, príznačné pre to či ono obdobie, čo sa v Lutherových filmových dielach prejavuje ako symbióza univerzálneho a historického. Príkladmi filmového skúmania konania človeka v zajatí mocenských hier sú filmy Zabudnite na Mozarta (1985), Štek (1988), Chodník cez Dunaj (1989), Svědek umírajícího času (1990), Skús ma objať (1991), hry medzi mužom a ženou prezentujú filmy Anjel milosrdenstva (1993), či dokonca aj rozprávka Kráľ Drozdia Brada (1984), hry medzi mužom a ženou a zároveň aj medzi staršou a mladšou generáciou môže reprezentovať film Útek do Budína (2002) či Tango s komármi (2009).

Aby bol tento súčasný portrét úplný, žiada sa povedať, že Luther ako režisér a scenárista vytvoril dielo, ktoré je síce tematicky heterogénne, ale štýlovo homogénne. Bez zbytočnej hypertrofie teda možno konštatovať, že patrí k hŕstke slovenských režisérov s vlastným štýlom. Tento štýl v konečnom dôsledku vždy poukazuje na originálne filmové myslenie, a to je to najcennejšie, čo umelec má. Miloslav Luther to dobre vie, a preto svoj štýl kultivuje - čoho dôkazom sú diela, ktoré potešia a prekvapia.